Žatva

Pod záštitou Obecného úradu a ZO JDS Slovenska Horné Hámre sa organizuje v obci Horné Hámre „Žatva“. 

Cieľom projektu je zachovať tradície a kultúrne dedičstvo predkov v obci, obnoviť a skvalitniť kultúrny život detí, mládeže a dospelých.

Program spočíva v ukážkach prác spojených so žatvou, vychádzajúc z miestnych tradícií. Ukážky zahŕňajú: ručné kosenie, viazanie snopov, odvoz konským záprahom, ručné cepovanie obilia, mašínovanie a čistenie /trelovanie/ pšenice a dožinky.

Súčasťou je kultúrny program pre všetkých občanov, ktorý zahŕňa ukážky remeselných prác a zručností, napr. košikárstvo, kováčstvo, rezbárstvo, drotárstvo. Súčasťou kultúrneho programu je aj vystúpenie domácich hudobníkov skupiny Úsvit, speváckeho súboru Zvončeky, detí a mládeže z našej obce.

Podujatie „Žatva“ začína krojovaným sprievodom obcou. Na koči ťahanom koňmi sedí gazda, gazdiná, starosta a miestny pán farár. Na druhom voze sedí  krojovaná skupina s harmonikárom. Na ďalšom voze  sedí  ďalšia krojovaná skupina s harmonikou. Za traktorom na vlečke sú krojovaní činovníci a účastníci podujatia.  Sprievod prechádza pomaly dolu dedinou, aby sa dostal k miestnemu športovému areálu TJ KLAS, kde ich čaká tradične lán zasiatej pšenice, určený k ručnému koseniu

            Na tento pšeničný plán sa postavia rúči krojovaní  mládenci - seniori ako kosci a žienky – starenky ako žnice. Najskôr gazda s gazdinou opáčia či je klas súci na kosenie. Gazda vyzve k spoločnej modlitbe, aby žatva bola požehnaná priam z neba. Doprevádza ich spev za pomoci harmoník a žienok v kroji.  Hŕstky žnice ukladajú na pripravený konopný špagát, kde ich určení chlapi uväzujú do snopov a ukladajú do krížov. Vrchný, tzv. „kňazový“, smeruje vždy do kostola. Nasleduje ukážka mlátenia obilia ručnými cepami, kde traja muži v určitom rytme mlátia snopy na plachte. Vymlátené sa vysype do „rajtára“, kde sa zrno vyčistí od pliev. Potom  sa začne mlátiť na mláťačke poháňanej dieselovým motorom. Po vydarenej žatve je pre všetkých gazdinou pripravený oldomáš - domáca slaninka, klobáska, paradajky, cibuľa, uhorkový šalát a napečené radostníky tvarohové, makové, orechové, ako aj domáce pálené.

Nakoniec za spevu piesní sa žnice s koscami a ostatnými krojovanými spevákmi odoberú gazdovi odovzdať pravý dožinkový veniec uvitý z klasov úrody a lúčnych kvetov.

Z histórie

Žatva

Vyvrcholením hospodárskeho roku roľníka bola žatva, čiže zber úrody. Od jej zdarného priebehu závisel budúci blahobyt alebo bieda roľníckych rodín. Do konca 19. storočia bola na Slovensku rozšírená archaická technika zberu obilia - žatie, ktorú máme doloženú na našom území od 5. storočia - od príchodu Slovanov. Pri žatí sa používal zúbkovaný kosák. Dlhé udržanie tejto žatevnej techniky na Slovensku spôsobili hlavne sociálno-ekonomické dôvody - dostatok lacnej pracovnej sily, malé výmery poľnohospodárskej pôdy, odchody mužov za prácou mimo obce, a v neposlednom rade i menšia stratovosť pri tomto spôsobe zberu obilia. V 18. storočí, v súvislosti s manufaktúrnou a továrenskou výrobou kôs, preniklo do žatevných prác na Slovensku nové náradie - kosák s hladkým ostrím. Ide pravdepodobne o import z Rakúska.
Najprogresívnejším žatevným náradím od 18. storočia sa stáva kosa, ktorej najstaršie vývojové formy boli na Slovensku známe od čias Avarov. Najprv sa používala len na kosenie trávy. Jej definitívne používanie však znamenal dlhý a zložitý proces, ktorý sa na Slovensku zavŕšil až v prvých desaťročiach 20. storočia. Tento nástroj sa skladá z dvoch častí - kosy a kosiska. Kovová časť - kosa sa vždy vyrábala remeselne, resp. továrensky, drevenú časť - kosisko si vyrábali roľníci sami, alebo kupovali od miestnych remeselníkov. Pri prenikaní kosy do procesu žatevných prác sa na kosisku objavilo i prídavné zariadenie, ktoré odkosené obilie ukladalo, čím zmenšovalo straty vypadávaním zrna. Ich konštrukcia bola pomerne jednoduchá a ich celkový vzhľad je na Slovensku a v okolitých krajinách podobný. Mnohé kosiská sú nielen dokladom technickej zručnosti svojich tvorcov, ale odzrkadľujú aj ich výtvarné cítenie. Najčastejšími výzdobnými prvkami boli ryté a vyrezávané pásy vlnoviek, krížikov, kosoštvorcov. Vyskytujú sa tiež vyrezávané rastlinné ornamenty a zoomorfné motívy.
Na brúsenie kôs a kosákov sa používali špeciálne nástroje, a to osobitne upravené kamene - osly. Do poľa sa nosili v drevených alebo z rohoviny urobených nádobkách s vodou - oselníkoch. Tieto nádobky z dreva a niekedy i z rohoviny bývali často zdobené.
Obedňajší oddych počas žatevného dňa väčšina stredných a malých roľníkov na Slovensku robila žatevné práce samostatne v rámci deľby práce medzi jednotlivými príslušníkmi rodiny. Bohatší gazdovia alebo veľkostatkári si najímali žencov z horských oblastí Slovenska. Organizácia tradičných žatevných prác mala svoju deľbu práce, ktorá bola určená pohlavím a príslušnosťou k jednotlivým generáciám. Od chvíle, keď kosák bol vytlačený kosou ako hlavným žatevným náradím, stalo sa kosenie kosou prácou mužov - žencov.

Ženy - žnice kosili len vo výnimočných prípadoch. Prácou žien bolo odoberanie odkoseného obilia pomocou kosáka alebo holými rukami a ukladanie odobratých hrstí na povriesla.
Snopy viazali muži, ktorí pri tejto práci používali i viazací kolík - krúteľ. Starší ľudia a deti z rodiny znášali snopy a pomáhali stavať obilné kríže. Zahrabávanie strniska a zbieranie kláskov bola práca najmladšej generácie. Žatevné práce boli fyzicky a časovo náročné. Žať sa chodilo zavčasu ráno a do poľa si so sebou brávali jedlo na celý deň. Do poľa so sebou brávali i deti. Najmenšie deti boli počas prác uložené v poľnej kolíske a dozor nad nimi mali väčšie deti.

Mlátenie obilia

Do konca 19. storočia charakterizovali územie Slovenska dve mlatobné techniky: mlátenie cepmi a vydupávanie obilia dobytkom, typické pre južné Slovensko. Základnou mlatobnou technikou na celom území bolo mlátenie cepmi. Cepy patria medzi najstaršie poľnohospodárske nástroje na širokom teritóriu obývanom Slovanmi. Najstarším vývojovým stupňom boli bezohlávkové cepy, z ktorých sa vyvinuli ďalšie formy až po tzv. dvojohlávkové cepy.

Na väčšine územia Slovenska sa mlátilo v stodole. Mlátenie cepmi bola namáhavá a zdĺhavá práca, na ktorú sa často najímali mlatci z horských regiónov Slovenska. Samostatnou fázou mlatobného procesu bolo čistenie vymláteného obilia. Jedným z najstarších spôsobov bolo jeho prehadzovanie proti vetru špeciálne zhotovenou lopatou - vejačkou. Vietor od zrna oddelil a odniesol plevy a hrubšie nečistoty. Potom sa obilie ešte raz čistilo na hustejšej riečici.

Dožinky

Ukončenie žatvy a mlatby sa spájalo s oslavou - dožinkami. Na nich ženci a žnice odovzdávali gazdovi dožinkový veniec ako symbol ukončenia žatvy. Žatevné vence vili žnice z klasov a stebiel najkrajšieho obilia. Ozdobovali ich poľnými kvetmi a neskoršie papierovými ružami a stuhami. V jednotlivých oblastiach Slovenska bol tvar vencov rôzny. Väčšinou bol tvaru koruny, alebo okrúhly, prípadne v tvare kríža.

 Za dobre vykonanú prácu gazda odmenil žencov jedlom a pálenkou. Potom dožinky pokračovali spevom a tancom.