Kľakovská dolina

Podujatia v Doline

Pridajte sa do skupiny
Kľakovská dolina:

Pridajte sa do FB skupiny Kľakovská dolina

História Kľakovskej doliny

Zdieľať

Z najstaršej histórie Kľakovskej doliny

 

Geografický reliéf stredného Slovenska poznačil aj historický vývoj tohto územia do tej miery, že môžeme hovoriť o osobitnej územnej jednotke v rámci Slovenska. Sústava uzavretých horských kotlín a ťažko priechodných pohorí poznačili ekonomickú situáciu tu sídliaceho obyvateľstva a výrazne ovplyvnili aj mocensko-administratívnu organizáciu, ktorá pravdepodobne existovala ešte pred začlenením tohto územia do uhorského štátu.

Počas celého obdobia arpádovského Uhorska mala dôležitý význam cesta údolím Hrona, ktorá najkratším smerom spájala centrálne oblasti uhorského štátu so Zvolenom, sídlom komitátneho župana, ďalej Liptovom, Oravou a jej prostredníctvom aj s Poľskom. Zo strategického hľadiska mala táto cesta pre Uhorsko v 11. Až 14. Storočí prioritný vojenský význam. Východiskovým komunikačným bodom tejto komunikácie bol Hronský Beňadik, kde sa k nej pripájala cesta z Nitry. Tu, na križovatke oboch ciest, založil panovník Gejza I. roku 1075 opátstvo. V metácií listiny opátstva sa cesta údolím Hrona nazývala ako obyčajná cesta „via“. Cesta z Hronského Beňadika viedla cez Žarnovicu popri toku Hrona do osady Sv. Kríž (dnes Žiar nad Hronom), kde sa nachádzal významný brod – most cez Hron. Z listiny darovanej do roku 1237 sa dozvedáme, že zvolenský župan zaujal tretinu mýtneho poplatku vyberaného vo Voznici, Hliníku nad Hronom a Sv. Kríži, ktoré patrili k svätobeňadickému opátstvu.  V tomto období už existovala cesta z Oslian cez Veľké Pole do Žarnovice.  

Pri ohraničovaní územia budúceho hradného  panstva Revište roku 1228  sa spomína územie Revišťa ohraničené vodnými tokmi, a to Kľakovským (v listine uvedeným ako Hrabičovským), Lukavický a Revištským potokom. Vtedy služobníci Tekovského hradu Pavol, Vid a Dobruszlav so súhlasom uhorského panovníka Ondreja II.  Predali zem Revište a Belú ležiacu vedľa Hrona komesovi Leutschovi, synovi Boršovmu, za 50 hrivien v striebre. V tehto lisitne sa spomína úžemie Hrabičov a spomína sa aj Brod (ležiaci neďaleko tohto územia) ako Brisnebrod. Na základe týchto názvov (ktoré sä odvodené od porastov hrab a breza) môžeme predpokladať, že v údolí dnešného Kľakovského  potoka sa usadili obyvatelia slovanského , resp. slovenského pôvodu.

Územie Kľakovského potoka už od prvej polovice 13. Sotorčia patrilo do kráľovského majetku Revište.

V portálnych súpisoch Tekovskej stolice sa v roku 1616 spomínajú Horné Hámre, Píla (mali po jednej zdanej porte), ďalej Rudno a Dolné Hámre (po štvrtinovej porte). V týchto spisoch za rok 1619 sa obec Horné Hámre spomína v destinácií panstva a hradu Šášov (v obci sa nachádzali 4 sedliacke porty a jedna želiarska usadlosť). Až v roku 1626 Horné Hámre nachádme v majetku panstva Revište. V roku 1674 k nemu patrili tieto dediny – Vyhne, Bukovina, Dolné  a Horné Hámre s osadami Župkov, Hrabičov a Kostrý Vrch (dnes Kosivrch), Horná a Dolná Ždaňa, Píla, Kopanica,  Voznica, Rudno a zemepanské mesto Žarnovica.

Podrobnejšie písomné údaje o Horných Hámroch sú známe z portálneho súpisu Horného okresu z roku 1656, keď v Horných Hámroch žilo 16 sedliakov a 18 želiarov. Ďalšie údaje sa zachovali v súpisoch revištského panstva, ale len z obdobia, keď panstvo prevzala banskoštiavnická komora. Z roku 1674 sa zachovala prvý súpis obyvateľov Kľakovskej doliny. Banská komora potrebovala poznať stav panstva, koľko má poddaných, aký majú majetok, aby im mohli vyrubiť daň v peniazoch, naturáliách a určiť im robotné povinnosti.  V Horných Hámroch bol v tom roku ricthtárom Juraj Krečmár. V obci spolu hospodárilo 39 sedliakov na 6 a 7/8 sedliackej usadlosti. V častiach obce Horné Hámre – Kostrý vrch (dnes Kostivrch) žili 4 sedliaci, spolu mali polovicu sedliackej usadlosti. V časti Župkov bývalo 14 sedliakov, ktorá spolu hospodárili na 2 a 3/8 sedliackej usadlosti.

V Hrabičove bolo 21 sedliakov hospodáriacich na 3 a pol sedliackej usadlosti. Tu sa nachádzalo 21 domov, 17 maštalí a 16 záhrad. V intraviláne obce sa nachádzalo 24 záhrad, v extraviláne mali ornú pôdu o výseve 511 meríc a lúk pre 200 vozov sena. Spolu chovali 78 kusov záprahového dobytka, 18 juncov, 95 kráv dojníc, 3 jalovice, 69 teliat, 507 oviec, 176 ošípaných a mali 44 včelích úľov.

Vysoký počet záprahového dobytka svedčí o tom, že obyvatelia sa v tomto období zaoberali aj povozníctvom, najmä odvozom drvenej  hmoty drveného uhlia nielen pre potreby komory, ale pravdepodobne aj pre seba. Drevo vozili do erárnych banských podnikov aj k Hronu v Žarnovici, odkiaľ sa po rieke splavovalo na pltiach až do Štúrova.

Nepokojné časy 17. Storočia, najmä stavovské povstanie Imrich Tokoliho, ktorého vojská tiahli stredným Pohroním , vplývali i na obyvateľov Kľakovskej doliny. Povstalecké vojská boli ubytované v jednotlivých obciach Tekovskej stolice.

V roku 1673 bola v Horných Hámroch ubytovaná jedna stotina z chorvátskeho (cisárskeho) vojska pod vedením Pavla Romana, ktorej obyvatelia museli dať na stravovanie za 2 zlaté hovädzieho mäsa, piva za 4 zl. A 50 denárov, pálenky za 50 denárov, vína za 28 denárov a ovsa za 1 zl. A 50 denárov. Od 1. Do 30. Januára 1688 boli v obci ubytovaní 8 zástavníci s 11 koňmi, ktorým dali 14 zlatých, ovsa 31 gbelov. Do obce prišli 19.  Augusta 1692 tri stotiny z regimentu Trupech. Novonaverbovaní vojaci z troch stotín nocovali jednu noc a druhú noc sa zdržali dve stotiny. Obec musela zabezpečiť nocovanie, ďalej stravu kúpili jedného vola (za 18 zl.), kravu (6 zl.), 3 baranov (4 zl. 50 denárov), vína za (6 zl a 50 den.), 17 a pol urien piva ( 17 zl 50 den.) a na jačmenný obrok (6 zl a 25 den.). Spolu78 zlatých a 75 denárov. V roku 1694 musela obec znášať výdavky na cisárske vojsko už vo výške 193 zl. A 9 denárov. 

V období povstania vyhotovila roku 1685 komora súpis. V Horných Hámroch žilo 49 sedliakov, ktorí hospodárili na 8 a 1/8  sedliackej usadlosti, mali spolu 118 synov, 90 dcér, chovali 28 koní, 117 kusov záprahového dobytka, 153 kráv dojníc, 175 oviec, 129 ošípaných a mali 116 včelích úľov. V Župkove žilo 18 sedliakov, ktorí mali 2 a 7/8 hospodárskej usadlosti, spolu starali o 49 synov a 42 dcér. Spolu držali 18 koní, 58 kusov záprahového dobytka, 71 kráv dojníc, 267 oviec, 44 ošípaných mali 50 včelích úľov. V Hrabičove žilo 14 sedliakov, ktorí mali spolu 3  štvrť sedliackej usadlosti, starali sa o 47 synov a 29 dcér. Mali spolu 8 koní, 73 kusov záprahového dobytka, 66 kráv dojníc, 569 oviec, 65 ošípaných a 76 včelích úľov. Obyvatelia Kľakovskej doliny chovali pre svoju potrebu na obrábanie pôdy vysoký počet záprahového dobytka a tiež oviec.

V roku 1715 obce Kľakovskej doliny patrili pod Horné Hámre. Vtedy sa tu nachádzalo 37 sedliakov a 8 želiarov. Slovákov bolo 39 a maďarskej národnosti 6 ľudí. Spolu hospodárili na onej pôde o výmere 537 a 1/4 gbelov, lúk mali pre 205 koscov. V doline sa nachádzali 4 obilné mlyny, za ktoré platili ročne daň vo výške 70 zlatých. Za remeselnú činnosť platili ročnú daň 191 zlatých, z čoho môžeme usudzovať, že remeslom sa zaoberali tiež  miestny želiari. V roku 1720 žilo v obci 43 sedliakov, ktorí spolu hospodárili na ornej pôde o výmere 536 a ¼  gbelov, lúk a mali pre 170 koscov. V doline sa opäť nachádzali 4 obilné mlyny, z ktorých platili ročnú daň vo výške 200 zl., mäsiari platili  ročnú daň 40 zlatých a  krčmári 50 zlatých.

V Hrabičove roku 1721 žilo 16 sedliakov, ktorí hospodárili na 2 a 5/8  sedliackej usadlosti a štvrtinovej opustenej sedliackej usadlosti. Spolu chovali 46 kusov záprahového dobytka, 4 kone, 22 kráv, 15 kusov mladého dobytka 170 oviec, 31 ošípaných. Mali 30 včelích úľov a hospodárili na ornej pôde o výseve 411 gbelov, lúk mali na 363 vozov sena. Na základe súpisov  roku 1686 a 1721 zisťujeme v Hrabičove hospodársky úpadok.  I keď počet hospodárov sa takmer nezmenil, konštatujeme veľký úbytok v stave chovaných hospodárskych zvierat. Výmera obhospodarovanej ornej pôdy v obciach doliny klesla, čo môže vysvetliť tým, že časť z nej banskoštiavnická komora zalesnila a zvýšila výmer lúk. Časť ornej pôdy ostala neobrobená a premenená na lúky a pasienky aj pre nedostatok pracovných síl.

Protistavovské povstania a turecké vojny, ktoré sa prehnali týmto regiónom, vyplývali na život obyvateľov a rozvoj hospodárstva Kľakovskej doliny. Banskoštiavnická komora nebrala ohľad na túto skutočnosť, ale naďalej vymáhala dane a žiadala aj robotné povinnosti. Roku 1723 mal Hrabičov s Hornými Hámrami zaplatiť spoločne dane vo výške 762 zlatých a 40 denárov. Zaplatili  len 280 zlatých a 71 denárov, pričom im ostala dlžoba 486 zlatých a 69 denárov. Za predchádzajúce roky dlhovali eráru spoločne 11 733 zlatých. Dlhy voči komore z roka na rok rástli, pretože obyvatelia obcí neboli hospodársky schopní zaplatiť ani každoročnú daň a nie si ešte vyrovnať starý dlh. Obce už v 18. Storočí mali špecifikované robotné povinnosti voči banskoštiavnickej komore. Spoločne museli odviezť zo žarnovického pivovaru na Štiavnické Bane 87 sudov piva, 4 fúry ovsa, narúbať odviesť pre panstvo 106 siah palivového dreva, pokosiť, usušiť a doviesť seno z erárnych lúk na určené miesto, zväčša do skladu v Žarnovici. V polovici 18. Storočia obyvatelia dolných obcí Kľakovskej doliny namiesto desiatku v naturáliách ho mali  plniť v peniazoch. Obyvatelia Hrabičova roku 1764 odovzdávali namiesto 12 meríc obilia 24 zlatých. Nasledujúci rok museli do miestneho mlyna odovzdať 25 meríc obilia. 

Osídlenie hornej časti Kľakovskej doliny prebiehalo neskôr a za iných ekonomicko-hospodárskych podmienok. V druhej polovici 17. Storočia bola banská a hutnícka produkcia závislá od plynulého zásobovanie drevom a drevným uhlím, čo podmieňovalo rozvoj týchto činností. Banské podnikanie v jednotlivých regiónoch najprv exploatovalo lesné bohatstvo v okolí svojej výroby, a keď dodávky drevnej hmoty nestačili pokryť spotrebu, hľadali sa možnosti ich prísunu z v väčších vzdialeností väčšinou pomocou vodnej dopravy. Tento spôsob bol lacnejší i pohodlnejší ako drahá doprava povozmi po zlých, nedostatočne udržiavaných komunikáciách, kde aj osobná a majetková bezpečnosť bola často pochybná. Pre banské podnikanie boli rezervované lesy, ktoré sa tiahli od Becúcha nad Breznom až po Novú Baňu. V týchto lesných komplexoch sa usadzovali skupiny drevorubačov na miestach, ktoré im vyznačil lesný úrad, kde stínali a odvetvovali stromy a rozrezávali ich na kláty.

Najstaršia zmienka o uhliarstve na strednom Pohroní pochádza z roku 1523 a je z Novej Bane. Pred stoličnou kongregáciou Zvolenskej stolice protestoval stoličný fiškál Krištof Theke proti zvoli Františka Dóciho z panstva Revište, ktorého sluhovia zajali v novobanskom chotári kráľovských uhliarov a sluhov, čím spôsobil kráľovskému eráru škodu.

Banské mestá na strednom Slovensku mali okrem iných zásad aj právo na drevo potrebné na banské podnikanie, ktoré si mohli slobodne zabezpečiť v okolitých lesných komplexoch – či už patrili  kráľovi, alebo iným záložným majiteľom. Ďalej boli zvýhodňovaní obyvatelia banských miest a tiež ľudia pracujúci pre banskú prevádzku od platenia daní. Aj v zákone panovníka Ferdinanda I. Habsburského z roku 1560  (Corpus iuris) nachádzame ustanovenie, že obyvatelia banských miest i uhliari a iní pracovníci v baniach majú byť oslobodení od platenia daní. Na podporu banskej a lesnej prevádzky panovník Maximilián v roku 1569 oslobodzuje pracovníkov v lesných komplexoch od povinnosti platenia daní, čím im len obnovuje staré výsady. Spresňuje, že uhliari a drevorubači, pokiaľ nevlastnia ani dobytok, ani iné „dedičnosti“, iba vlastný dom, sa nemali zdaňovať.

Uhliarov podobne ako baníkov chránili osobitnými nariadeniami. Panovník Ferdinand I. Habsburský roku 1545 zakázal Tekovskej stolici vyberať od uhliarov dane a odvádzať ich pre vojsko. Intenzívny rozvoj uhliarstva v tejto oblasti zaznamenávame od spustenia prevádzky striebornej huty v Žarnovici roku 1739, kde každoročne spotrebovali veľké množstvo dreva, čo prispelo k exploatácii lesných komplexov od Tekovských Nemiec až po Kľak. Po postavení spotreba dreva na pálenie drevného uhlia pre túto hutu výrazne stúpla. V polovici 18. storočia vyviezli z novobanského lesa počas dvoch týždňov viac ako 10 000 mier drevného uhlia (do roku 1779 tvorilo mieru 0,405 m3 a od roku 1779 len 0,389 m3, od roku 1804 mala miera 6,337 štvorcových stôp). Do žarnovickej huty sa ročne dodávalo 33 032 mier uhlia, roku 1809 to bolo až 35 072 mier.

Komorský gróf nariadil vyviesť každý týždeň z Kľaku 4 300 mier drevného uhlia a z oblasti Novej Bane 1000 mier. Obrovskú spotrebu dreva v podnikoch banskej komory v Banskej Štiavnici a Kremnici saturovali na strednom Pohroní lesné komplexy Kľakovskej doliny a Novej Bane.

Keď žarnovická aj šmelcovacia huta v Hodruši mali zásoby drevného uhlia na dva týždne, komora roku 1770 nariadila, aby drevné uhlie vyrábali aj drevorubači.

Miestni uhliari sa pokúšali predať drevné uhlie miestnym kováčom z uhlia určeného na banské podnikanie. Komorský gróf nariadil v roku 1771, aby pri spracovaní dreva a pálení uhlia boli prítomní dozorcovia, ktorí mali zamedziť nedovolený predaj najmä drevného uhlia. V tejto oblasti ťarcha spracovania dreva a výroby uhlia ležala na obyvateľoch osady Kľak, ktorí odbremeňovali oblasť Novej Bane. Keď roku 1777 napadlo v oblasti pohoria Vtáčnik v Kľaku veľké množstvo snehu a dlhý čas trvalo zlé počasie, nariadila banskoštiavnická komora zvýšiť ťažbu dreva v novobanských lesoch, kde boli priaznivejšie poveternostné pomery.

Keď v roku 1810 zúrila v obci Horné Hámre a Píla nákazlivá choroba a v jednotlivých domoch ležali nemocní všetci členovia rodín, nastala v dodávke drevného uhlia katastrofálna situácia. Nepomáhala ani lekárska pomoc, ktorú poskytla komora, lebo horoba neprestávala. Obyvatelia týchto obcí boli prevažne zameraní na drevorubačstvo, povozníctvo a uhliarstvo. Z týchto dôvodov bola produkcia dreva a tým aj uhlia obmedzená.

Počet uhliarov a drevorubačov v lesoch Kľaku nebol stabilný a závisel od dopytu po uhlí zo strany žarnovickej alebo hodrušskej huty. V roku 1758 dostávali uhliari za fúru drevného uhlia 16 a pol grajciara, za čo museli uživiť svoju rodinu a obstarať si potrebné pracovné náradie. Komora roku 1767 platila drevorubačom za narúbanie kubickej siahy tvrdého dreva o dĺžke 6 stôp (stopa bola 33,76 cm) 30 grajciarov a mäkkého 24 grajciarov. Uhliari v roku 1773 dostali za vypálenie jednej miery drevného uhlia iba 10 grajciarov a v nasledujúcom roku im platili už len 8 grajciarov. Keď mala žarnovická huta nedostatok uhlia, zvýšili im platbu na 10 a pol grajciara. Mzdy uhliarov boli vždy nízke. Počas napoleonských vojen stúpali ceny základných životných potrieb, ale uhliari dostali aj v roku 1801 za mieru drevného uhlia iba 3 a pol grajciara. Podľa návrhu uhliarskeho majstra v Novej Bani z roku 1805 sa dozvedáme, že uhliari v Kľaku mali vyššiu mzdu, za mieru 4 a štvrť grajciara a okrem toho mali nárok na prídel chleba. Z týchto dôvodov žiadal aj uhliarom v novobanských lesoch zvýšenie mzdy do výšky, akú dostávajú uhliari v kľakovských horách. Pre pracovníkov komorských lesov piekli chlieb v žarnovickej pekárni. Chlieb bol málo hodnotný a mal nižšiu váhu. Hlavný komornogrófsky úrad nariadil roku 1776 potrestať pekárov v Žarnovici, ktorí piekli nekvalitný chlieb pre drevorubačov v Kľaku. I v nasledujúcich rokoch sa drevorubači často sťažovali na kvalitu chleba i na to, že dostávali menšie chleby, ako bolo predpísané.

Hospodárske postavenie uhliarov bolo podľa hlásenia banského a lesného majstra z 29. Marca 1774, ktorý poukazoval na ich zlú finančnú situáciu, kritické. Uhliari nemali finančné prostriedky na prenajímanie si drevorubačov. Tiež poukazoval na to, že uhliari prežívajú v zimných mesiacoch iba z výnosu svojho dobytka, pre ktorý obstarávajú seno a slamu aj zo vzdialenejších miest.

Pre nízky stav uhliarov v Kľakovskej doline nemohol banský a lesný majster dodať do žarnovickej huty 5000 mier uhlia. Richtári obcí Horné Hámre, Píla, Kľak a Rudno aj hájnici uisťovali banskoštiavnickú komoru, že drevorubači sa po žatve vrátia do práce v lesných komplexoch. Do 15. Októbra 1787 sa však nevrátili okrem niekoľkých z Kľaku, Píly a Horných Hámrov, ktorí v chotárnej časti Novej Bani zvanej Šlamiarka pripravili 438 štvorcových siah dreva. Drevorubači boli nespokojní so mzdou a chceli zanechať ťažkú prácu v lesoch, ak im erár nebude platiť za štvorcovú siahu nahotoveného dreva 30 grajciarov (predtým mali 24). Banský a lesný majster navrhol hlavnému komorskému grófovi vyhovieť požiadavke drevorubačov, pričom poukázal na nebezpečenstvo, že po najbližšej žatve a zbere zemiakov sa nemusia vrátiť späť a môžu sa rozísť po úrodnejších krajoch za zárobkami.

Úradníci komorského panstva Revište nemohli svojich poddaných, ktorí podľa urbára boli zaviazaní voči panstvu rôznymi povinnosťami, prácami, povozníctvom, použiť na prácu v lesoch. Banskoštiavnická komora prikázala majstrovi z Kľaku, aby do konca roka 1787 dal pripraviť 3000 mier drevného uhlia. V úsilí zabezpečiť túto úlohu nariadila úradníkom komorského panstva Revište, aby z Píly, Voznice, Horných Hámroch a Rudna zabezpečili pre novobanské lesy 80 drevorubačov. Do práce ich nastúpilo len 52, z nich veľká časť bola telesne postihnutá, zdravých boli sotva dve tretiny, aj to v pokročilom veku, preto sa na ťažkú prácu v lesoch nehodili. Z týchto dôvodov komorský gróf nariadil uvoľniť drevorubačov z Kľaku pochádzajúcich z komorských dedín a premiestniť ich na prácu do novobanských lesov.

Hlavný popis všetkých lesov komory bol vyhotovený v rokoch 1763 – 1765. Obsahuje údaje o revíroch okrem iných aj z Horných Hámrov s príslušnými osadami – Kostivrch, Župkov, Pecnô, Hrabičov, Ostrý Grúň, Čierťaže a Kľak. Pre revíry Horné Hámre a Kľak bola k popisu vyhotovená mapa lesných komplexov. Niektoré lesné výmery mali veľkú rozlohu, teda môžeme len ťažko predpokladať, žeby sa na takých veľkých výmerách mohol vykonať spoľahlivý odhad drevnej hmoty. V revíri Horné Hámre sa pod číslo 260 (Vicianova dolina, zadná Prochotská, Megová, Kláštor a Boháčová) vykazovala plocha asi 1028 ha.

Koncom prvej polovice 18. Storočia vznikol Lesný úrad v Banskej Štiavnici a existoval do roku 1870, keď bol premiestnený do Žarnovice. I keď roku 1880 boli lesné úrady zrušené, žarnovický lesný úrad existoval v čiastočne zmenenej forme naďalej. Už od počiatku svojej existencie spravoval lesné komplexy Revište nachádzajúce sa na pravom brehu Hrona. Roku 1801 mal tento úrad i správa v Kľaku dvoch lesných majstrov, piatich rorárov, ďalej právcu drevoskladu v Kľaku, pisára na Vysokej, ktorý mal na starosti pálenie drevného uhlia a ďalších pracovníkov. Revíru v Kľaku podliehali hájnici v Kľaku, Hornej Ždani a Hrabičove. Novú organizačnú zmenu revírov v obvode spojeného lesného úradu pre Banskú Štiavnicu, Kľak a Novú Baňu zaviedla Dvorská komora roku 1843. Od roku 1843 bolo územie tohto lesného úradu rozdelené na osem revírov. Revír Brod tvorili lesy obce Horné Hámre, Žarnovica, Píla a Revištské Podzámčie, ktorý mal rozlohu 6 923 katastrálnych jutár lesov.

Ešte v roku 1853 označovali Kľak za obchodné stredisko, v ktorom sa nachádzalo 40 domov so záhradami s rozlohou 14 katastrálnych jutár a 366 štvorcových siah (8ha a 24á). Ďalej sa tu nachádzal kostol, farská budova, škola lesný úrad. V obci žilo 84 robotníkov.

V roku 1864 sa predávali regálne práva z majetku panstva Revište v obciach v Kľakovskej doline a to horáreň v Horných Hámroch (za 4000 zl.), obilný mlyn v Hrabičove (2000 zl.) a právo výčapu v Hrabičove a Župkove (po 200 zl.). V kľaku sa nachádzal mlyn a hostinec. Mlyny boli i v Horných Hámroch a v Župkove.

Rozhodnutím ministra financií z 19. Septembra 1865 bolo zrušené panstvo Šášov a bolo spravované z revištského panstva. V roku 1871 boli majetky a lesy odčlenené od správy Hlavného komornogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici a pričlenené k riaditeľstvu do Banskej Bystrice a pod Lesný úrad Žarnovica pripadlo panstvo Revište ako jeho hospodárske oddelenie. Komorské panstvo Revište od 28. Februára 1871 zaniklo.

Autor: Richard Lacko

Zdieľať
 
 

Kalendár podujatí

december 2017
Po Ut St Št Pi So Ne
27 28 29 30 1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31

Kontaktujte nás

Zavolajte nám:
+421 911 334 600

E-mail:
info@
klakovskadolina.sk

Nachádzaš sa tu: DOMOV O regióne História doliny
×
Vianoce 2016